basnicky

O polnoci v dobe tieňov, keď som si nad spismi zdriemol.

Pocit ako v hrobe vliezol, vliezol kradmo do hlavy.

a tie stavy ktoré stvoril, keď do mysle sa mi noril

dali priechod večnej more , ktorá srdce otrávi.

V temnote som prosil Boha, o svetlo a spasenie

No odpoveď krátka, strohá, temná sťa v búrke obloha

Bola : „  To ešte nie .“

V tmavej izbe plameň sviece na stenách tmu kreslil

Na oknách, čo prekryl prach, bledol mesiac bez síl.

Vonku vietor  skučal – hučal , ako s pekla stvorenie

ktoré nič nezaženie a bude tu naveky, pripomínať trápenie.

Hviezdy, deti tmy a svetla,  čakali na brieždenie

Pýtali sa žiarou vetra, či sa raz preč odženie.

Vietor na to zaburácal : “ Ak aj hej , tak ešte nie!”

Miesto kde som bol a býval, trápil sa a a tiež aj sníval

žilo vlastným životom.  Bezútešný smutný  výjav

ktorý v sebe bolesť skrýval ,niet v ňom“ pred“ a niet “ potom.“

Vzduch tak hustý, že až dusil,  všetko čo tu ešte žilo

Každý kto som prísť len skúsil, cítil sa tu sám a clivo.

S kútov hladne zazerali,  beznádej a zdesenie

A nikam sa nezberali, nie teraz, to ešte nie.

Ja som v tomto hrobe žil, osamote ako duch

Pred ľuďmi sa v ňom skryl, iba môj tieň bol môj druh.

Spomienkami som sa týral, na to čo sa nevráti

Vediac že som prekliaty, len v spánku som kľudný býval.

Keď sa spánok k moci dostal, všetko malo riešenie

Každé ráno som však spoznal, že spánok svet neodženie

Aspoň nie dnes , dnes ešte nie.

Aj vtedy ma spánok stiahol, do tmy, ticha, rovno nadol

Bol pre mňa spev sirén v mori – ktorý vábi, ktorý mámi

nik sa pred ním nezachráni.  Za viečka sa vplazil sen,

smutný ako sivý deň, ako pohreb priateľa, zarezal sa do tela.

Zarezal sa a vždy reže , ten sen to sú moje mreže. Mreže zo slov

a tiež skutkov čo ma ťažia veľkým smútkom. Smútkom čo

nepominie,  nie tak skoro,  dnes ešte nie.

V tom sne som sa ocitol v kraji plnom pocitov

ktoré vedia  lámať kosti, ako kvet keď zvädne.

Piť krv, no nie do sýtosti,  stále chcú byť smädné.

Plný strachu beznádeje, s túžbou vedieť čo sa deje

Hľadám v sebe odpovede, na otázky hmlisté, bledé.

Na to, či ich niekto vie. V odpoveď mi len zvon znie

Dnes ešte nie, dnes ešte nie.

Hlas zvona ma priťahoval, ako magnet zvykne kov

Vyrazil som teda vpred, za tou zvláštnou rytmikou.

Cesta  tak ako aj zvon, mala rytmus, mala tón.

Lenže tá  jej melódia, okolitý svet  zabíja

Zabíja čo rásť by malo, berie všetko aj kde je málo.

S každým krokom, krv mi  vrie. Nechcem zastať

to ešte  nie.

Chôdza  sa mi splietala, ako klbko  hadov

a ja s každou zákrutou, bolestne som padol.

S každým pádom zasyčanie s ktorého hnev,

bolesť  vanie a do toho zavýjanie násobilo zdesenie.

Po  záplave, strachu- tiesne, zo sykotu, z vlčej piesne

a otázke,  „ kam ísť mám ?“, uvidel som  starý chrám.

Chrám čo hrdý nápis, nesie „Nezbúraš ma , dnes nie “

Ako zlodej vchádzam dnu, pomaly a potichu.

Zo stien hľadia staré časy, ktoré nik nepamätá si

a tvária sa nevľúdne, s diaľky sa sem nesú hlasy

podráždené, nekľudné.  Kráčam teda smerom k sieni,

napätý a vystrašený,  pokúšam sa rozumieť, niečo zo slov

niečo z viet, niečo čo mi napovie o čom zvada vlastne je.

Rozumiem len  :“ Ešte  nie“

Vyplašený, meravý vojdem priamo  do sály

v nej sa  temné postavy, podráždene hádali

Ako život ľudský – krátky, zmeniť na zlosť na šarvátky.

Na bludisko bez východu, čo sa stále mení

Slobodu v ňom otrok vidí, nebo zatratený.

Ani po sto nápadoch nekončí  ich hádanie.

po každom len padne veta:“ Nestačí to, ešte nie“

V tom do hádky vpadol hlas, temný, chladný, surový

Po chrbte mi behá mráz z toho, čo hlas hovorí.

Nech hľadajú ľudia šťastie tam kde nikdy nebolo

a pravdu nech rozpoznajú až keď je už neskoro.

A keď niečo dosiahnu, hneď nech ďalšie chcú

Nech chcú veci rozdielne, aj svetlo aj tmu.

V srdciach nech im stále znie: “nemáme dosť ešte nie.“

Zo sna som sa prudko strhol, vlasy čierne ako uhol

zbeleli mi od hrôzy. Lebo hlas len pravdu vravel, život

páli ako plameň, uhasiť sa ničím nedá. Bohatstvo hneď

strieda bieda, radosť strieda trápenie a my sa len ženieme

za čím sami nevieme. a kým hrob nám, nie je domov,

vyznávame tisíc bohov, každý z nich je jedno zo ziel a keď sa Smrť

na  nás pozrie, začíname prosenie.“ Dnes ešte nie. Dnes ešte nie.“

Tak som   potme v hustom tichu, šepkal  modlitbu tichú

tej čo lieči všetky rany, dáva pokoj nepoznaný  a chodieva

nečakane, nech položí svoje dlane, na moje žitie. Veď život

je vlnobitie, na šírom mori. V tom mi šepol niekto späť :

“Zničili ste celý svet a ničíte sami seba,  spravili ste peklo z neba

a keď pykať  za  to treba,  túžite utiecť.  Nesplním ti želanie

neumrieš ,dnes ešte nie “.