basnicky

Všetci, ktorí boli niekedy zamestnaní vedia, že akákoľvek práca má svoje nevýhody. Dokonalá práca jednoducho neexistuje. Každej z nich musí človek niečo  obetovať. Minimálne čas na jej vykonanie a čas je vec ktorá sa nedá kúpiť. Ak nedajboh v tej práci zažívame ešte stres alebo nudu, zdá sa nám ako by sme vlastný čas a energiu vkladali do  pobytu v  pekle. Samozrejme máme to zaplatené, ale kto by šiel dobrovoľne do pekla za peniaze? Vždy som si mysle, že ja určite nie. Hoci keď sa mam priznať ešte pred nedávnom som mal pocit akoby som to robil  každý deň.

Medzi nevýhody práce pre niekoho patrí aj to, že v nej musí pracovať s ľuďmi. Presne toto je aj môj  prípad. Uznávam, niekomu sa to môže javiť ako zaujímavá a stále sa meniaca činnosť a zo začiatku to tak vyzeralo aj u mňa, ale tak je to asi u každého keď nastúpi do novej práce. Vtedy je človek ešte plný očakávania, všetko je preňho nové a zaujímavé. Má proste pocit, že sa niečo nové učí a ešte ho za to aj platia. Nič však netrvá večne a po čase nastupujú na scénu  nechuť spolu z nudou. Nemusí to tak byť v každej práci, ale u mňa to tak bolo. Keď som začal všetko sa mi zdalo zaujímavé. Pravidlá, systém, poznatky ktoré som tam nadobúdal, dokonca aj ľudia. Postupom času sa mi ale všetko začalo zdať bezvýznamné, nudné a hlúpe. Bezvýznamné nudné, a hlúpe by sa ešte dalo prežiť, v poslednom čase to však prerástlo do úplnej nevraživosti voči môjmu zamestaniu. Kým pocit bezvýznamnosti a nudy bol u mňa spojený s pracovnými pravidlami pocit nevraživosti vznikol vďaka ľuďom s ktorými som musel pracovať. Nemyslím tým kolegov v práci. Kolegu som mal len jedného a toho som stretával len keď som do práce prichádzal a keď som z nej odchádzal. Mám na mysli ľudí, ktorým som bol v prác nútený venovať čas. Veľa ľudí má vlastnosti, ktoré naozaj dokážu po čase ísť na nervy u mňa však tento pocit vyvolal vzťah ľudí k pozornosti. Väčšina ľudí má pozornosť rada, čo znamená, že sa o nich treba zaujímať. Na druhej strane asi každý človek má niečo alebo niekoho komu venuje svoju pozornosť. V popise mojej práce bolo práve venovanie pozornosti ľuďom. Tak som sa  do toho s chuťou pustil. Chyba bola v tom, že som sa tomu venoval asi až príliš. Keď si totiž všímate ľudí, získate veľa informácii o ich charaktere, ich živote a zistíte tiež čomu v živote venovali najviac pozornosti. Ja som v mojej práci mal prístup k informáciám o ľuďoch s ktorými som pracoval a zistil som, že veľa ľudských vlastností je vpísaných už v tvári. Nemusíte s ľuďmi ani komunikovať stačí sa im poriadne zahľadieť do tváre a ak sa budete dobre pozerať uvidíte tam všetko, čo potrebujete o človeku vedieť Možno sa to bude zdať ako blud, ale tvár je niečo ako papier na ktorý sa zapisujú naše zážitky, náš charakter a naše túžby. Keď som sa sústredil na hľadanie týchto veci v tvárach ľudí zistil som, že to, čo tam vidíte nie je nič pekné. Po čase som sa dokázal pozrieť na niečiu tvár a vedel som povedať, či je ten človek lakomec, násilník, či je inteligentný alebo hlúpy, či ním zmietajú vášne a ak áno tak aký druh. Skrátka po istej dobe som už nepotreboval takmer žiadnu dokumentáciu aby som vedel povedať, čo je to za človeka predo mnou. V práci by sa ešte dalo prežrieť, že musíte hľadieť na ľudí, ktorí sú vám vrcholne nesympatický lenže toto moje skúmanie tvárí, sa prenieslo aj do osobného života. Niežeby som doma bil ženu a deti. To nebolo možné rodinu nemám a vlastne počet mojich priateľov je tiež nulový, ale aj tak si istotne viete predstaviť situáciu keď idete električkou a je v nej kopa ľudí, ktorých charakter už na základe pohľadu viete vyhodnotiť minimálne ako pochybný. No úplne najhorší bol aj tak pohľad do zrkadla. Na mojej vlastnej tvári sa začali objavovať črty nevraživosti, smútku bolesti a závisti. Nevraživosť som začal pociťovať voči všetkým ľuďom, smutný som bol z toho, že je to na svete takto, trápilo ma, že to nedokážem zmeniť a závidel som všetkým ktorý nemali na ľudí taký pohľad ako ja. Nedal som nič robiť, niečo som musel zmeniť. Rozhodol som sa preto, že prácu zmením a keďže ľudí som mal plné zuby, vybral som si prácu zo zvieratami. Musím povedať, že od tej doby sa v mojom živote všetko zmenilo k lepšiemu. Chodím do  práce šťastný, mám pocit naplnenia a pohľad do tváre zvieraťa ma skôr upokojuje.

Z mojej osobnej skúsenosti môžem teda vyhlásiť, že práca na bitúnku nie je síce dokonalá, ale je oveľa lepšia ako práca v márnici.